Bonny Reichert: Ako sa podeliť o vajíčko

Podrobný popis

Knihu rámcuje príbeh autorkinho otca, 94-ročného Shloma Rothblata. Ako vyhladovanému chlapcovi sa mu podarilo utiecť dozorcom z koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, neskôr viedol reštauračný biznis. A práve jedlo je vláknom, ktoré sa vinie memoármi, je mostom s minulosťou, tmelom, čo spája členov rodiny aj celé spoločenstvá. Nástrojom, cez ktorý autorka spoznáva svoje korene, vníma okolitý svet. Vyjadruje ním tiež svoj vlastný príbeh plný pochybností o sebe – veď ako si nájsť svoje miesto v živote, keď vaši najbližší zažili hrôzy holokaustu? 

Bonny Reichert je kanadská novinárka. Za svoju knihu získala ocenenie Davea Grebera, každoročne udeľované kanadským autorom a autorkám, ktorí sú na voľnej nohe a venujú sa témam sociálnej spravodlivosti. Jej kniha citlivo poukazuje na tému medzigeneračnej traumy.

„Ako sa dcéra vyrovná so svojimi privilégiami, keď jej otca obrali o základné práva? Ako môže prestrieť stôl a zaplniť ho množstvom jedla, keď jej predkovia považovali za šťastie, ak sa mohli podeliť o jediné vajíčko? Tento príbeh nie je len o živobytí, je aj o rodine, ktorá o všetko prišla, no zakaždým sa jej podarilo postaviť na nohy – a vždy v tom zohrávalo úlohu jedlo.“

„Pôvodne som mala otvorene rozpovedať príbeh človeka, ktorý prežil holokaust. Táto kniha však mapuje ešte aj iný príbeh. Nejde v ňom o život a nie je nevyhnutne jedinečný. Je to môj príbeh – príbeh dcéry, ktorá sa snaží zistiť, kým sa v tieni kohosi oveľa významnejšieho stala.“

„Kniha je príbehom o hlade, smútku a láske. Spája, čo sa stalo otcovi, s tým, čím som si prešla ja; je portrétom rodiča a dieťaťa, otca a dcéry. Tento príbeh je zároveň prostý, ale aj veľkolepý, plný kontrastov. A keďže ide o moju rodinu, je to príbeh o jedle – o opulentných, ale aj úplne bežných
jedlách; pokrmoch, ktoré sú jednoduché, ale aj komplikované, skromné, no tiež plné hojnosti. Skrátka príbeh o jedle, ktoré má veľa významov.“

„O traume sa u nás nikdy nerozprávalo, iba keď sme konštatovali, že ňou netrpíme. Môj otec to slovo vyslovoval tramma – išlo o čosi
zlé, s čím nechcel mať nič spoločné. Z mojich rodičov sa stali hrdí ľudia, ktorí ukrývali hanbu a mysleli si, že tak z nás urobia silné osobnosti a zároveň nás ochraňujú. Hovorili pravdu, ale tie najstrašidelnejšie skutočnosti vynechávali. Nikdy nepočuli o medzigeneračnej traume a vôbec netušili,
že informácie sa z rodiča na dieťa prenášajú aj na bunkovej úrovni.“